|
Táto kniha je výberom z tvorby za viac ako desať rokov. Tvorí ju osem poviedok. Sú to prozaické texty plné osudových stretnutí, umierajúcich lások a rodiacich sa vzťahov.
Príbehy Lucie Piussi sú poklady zahalené cigaretovým dymom. Vystupujú v nich umelci, bitkári, krčmoví básnici, géniovia, blázni, štetky, svätci i zatratenci. Jej postavy kričia dovnútra, prežívajú naozajstnú bolesť, vášnivo milujú, intenzívne nenávidia. Sú to ľudia z mäsa a kostí. Svoje dni prežívajú v očakávaní lepších časov, ktoré neprídu.
Svet poviedok Lucie Piussi je skutočný. Nájdeme v ňom známe miesta, ale aj zabudnuté zákutia zrovnané so zemou. Ak vás oslovuje kafkovská Praha, Bratislavu Lucie Piussi budete milovať.
V knihe Život je krátky nie je všetko. Je to výsek z prežitého. Je to záznam pádov, zakopnutí, omylov a malých víťazstiev. Piussi nepodlieza čitateľovi, nerobí kompromisy a nehrá sa na šťastné konce. Vojnu vedie po svojom a robí to dobre. Jej rozprávačský talent je nezameniteľný, je jej hlavnou zbraňou.
Knihu autorka venovala „Stoke, našej matke a všetkým, čo ju milovali“.
Život môžeme prežiť hocako, ale je príliš krátky na to, aby sme ho zahodili! Aj o tom je najnovšia kniha Lucie Piussi!
Lucia Piussi (1971) je textárka a frontmanka skupiny Živé kvety. Patrila medzi zásadných členov divadla Stoka od jeho začiatkov až do jeho zbúrania.
Po románovom debute Láska je sliepka (2011) prichádza so zbierkou poviedok Život je krátky.
Ukážka textu z knihy
LUXUSNÁ ŽENA ZA PÁR ŠUPOV
...Neviem prečo, ale vždy ma niečo ženie, vždy som ten idiot, čo
chce otráviť vzduch nejakou ťažkou, pravdivou historkou, ktorá sa
ani nedá uniesť. Načo to robím?
Ale Silvia je zvedavá jak opica. Teraz, aj keby som sklapla, vypáči
to zo mňa. Už to má na jazyku, už pozerá uprene a trochu vystraše-
ne, oči doširoka a už sa ma aj pýta: „Čo? Prečo? Čo sa tam stalo?“
A tak otváram ústa a slová zo mňa len tak letia, vety ako mraky,
slová ako kamene, popisujem Silvii, ako začal celý ten horor, keď
Jane oznámili, že dieťa sa nebezpečne posunulo smerom nadol a že
mala čakať, lebo že to je znak spontánneho potratu, ale nemusí byť,
hovorím to a v duchu vidím Janu, ako mi to všetko popisuje v re-
štike v Hosteli, ubitá, dva dni nato, vidím jej tvár a vidím aj celú tú
scénu, ako vo filme, ako čaká pred tou hroznou ambulanciou a stále
ešte dúfa, klame si, že ju to ani moc nebolí, aby mala nádej, a keď ju
zavolajú dnu do ordinácie, keď do nej strčia to „sono“, či ako sa to
volá, aby videli, či to dieťa ešte žije, tá hrôzostrašná lekárka nepovie
nič, len zavolá bližšie študentov, všetci obkolesia ten televízor, kde
je všetko vidno a táto hrozná doktorka vraví: „Vidíte, ako ten plod
padol, toto je krásny príklad spontánneho potratu, ktorý práve, prá-
ve, prebehol, áno, pozrite sa bližšie.“...
|